O mnePublikácie

História Rómov v slovenských mestách v rokoch 1918 – 1945

Na rozdiel od ústavy a zákonov z obdobia Rakúsko-Uhorska, priznala nová československá ústava rovnoprávnosť všetkým obyvateľom. Československo však ako nový štát ešte nemalo kompletnú zbierku zákonov, preto niektoré zákony z čias Rakúsko-Uhorska zostali v platnosti. Vo vzťahu k Rómom sa jednalo najmä o výnos viedenského ministerstva vnútra „o kočovných Cigánoch“ (č. 14015/1887) zo 14. septembra 1888, ktorý sa v plnom rozsahu uplatňoval naďalej (Zeľová, A., 1994).

Hospodárska situácia po prvej svetovej vojne zapríčinila, že sa v mestách a okolí zvýšila koncentrácia kočujúcich Rómov, ktorí tu hľadali obživu. Pramene z tohto obdobia svedčia o osobitných prístupoch polície voči rómskemu obyvateľstvu, najmä voči olašským Rómom, ktorí sa prechodne usadzovali pri väčších mestách. Tu sa hromadili sťažnosti na ich kriminalitu. Do popredia sa dostávali aj požiadavky na zákaz tradičného rómskeho obchodovania, ktoré je späté s kočovným spôsobom života ako napríklad podomový predaj remeselných výrobkov a obchodovanie s koňmi. Zásadný význam sa pripisoval riadnej evidencii Rómov, pričom prvý pokus o zvláštny súpis kočujúcich osôb vykonali registračné centrá kočovných Rómov a tulákov, ktoré na Slovensku sídlili v žandárskych staniciach v Hlohovci, Zvolene a Prešove. Do predsedníctva poslaneckej snemovne prichádzali aj návrhy, aby boli Rómovia žijúci kočovným životom pochytaní a dočasne, kým nebude vydané nariadenie o ich usadení, boli umiestnení v zajateckých táboroch z obdobia 1. svetovej vojny (Nečas, C., 1993).

Tlak na vydanie osobitnej legislatívy voči Rómom vzrástol hlavne v dvadsiatych rokoch 20. storočia. V tom období bola verejnosť pobúrená článkami o rozsiahlych lúpežiach Rómov v južných Čechách, neudržateľnej rómskej kriminalite v Moldave nad Bodvou a neskoršom súde v Košiciach s devätnásťčlennou skupinou zväčša mladistvých Rómov pod vedením Š. Filkeho, ktorí boli súdení pre niekoľko lúpežných vrážd (Korim, V., 2006, s. 52). Vznikol tlak na vydanie osobitnej legislatívy voči Rómom. Politická reprezentácia pod vplyvom týchto tlakov prijala zákon č. 117/1927 Zb. „o potulných Cigánoch“. V § 1 tohto zákona sa hovorilo: Za potulných cigánov sa pokladajú cigáni z miesta na miesto sa túlajúci, práce sa štítiaci, ktorí po cigánsku žijú, a to aj vtedy, pokiaľ majú po časť roku, hlavne v zime, stále bydlisko (Vaníček, M., 2005, s. 13). Tento zákon zaviedol cigánske legitimácie pre osoby staršie ako 14 rokov a vymedzil podmienky kočovania. Zákon zakázal nosenie zbraní a kočovanie v skupinách presahujúcich rodinu. Rómovia mohli kočovať a usádzať sa len na miestach, ktoré im určili orgány obce. Zákon taktiež zakazoval pobyt zahraničných Rómov na území ČSR. Cigánske legitimácie, ktoré boli povinní pri sebe nosiť a na požiadanie štátnych úradov sa nimi preukazovať, boli postupom času vydávané nielen kočovným či polokočovným Rómom, ale vôbec všetkým Rómom na území republiky (Fraser, A., 1992, s. 272).

Za zahraničný vzor pri tvorbe tohto zákona slúžila najmä francúzska legislatívna úprava o prevádzkovaní kočovných živností a cestovaní kočovníkov z roku 1912 a hlavne bavorský zákon o Rómoch, tulákoch a povaľačoch z roku 1926 (Nečas, C., 1993, s. 31). Štátna správa mala ďalej v rukách možnosť zakazovať kočovným a potulným Rómom pobyt v určitých obvodoch, napríklad vo veľkých mestách, kúpeľných mestách, v pohraničí a podobne.

V období po prvej svetovej vojne začal lacný a kvalitný priemyselný tovar, dovážaný hlavne z Česka, vytláčať záujem o výrobky rómskych remeselníkov. Súpisy vykonané v tomto období naznačujú, že v slovenských mestách dochádzalo k zániku špecifických spôsobov obživy Rómov a sociálnemu posunu rómskych remeselníkov nadol k námezdným prácam a pribúdaniu osôb bez zdrojov obživy. Vo väčších mestách bol pozorovaný nárast Rómov živiacich sa žobraním a drobnými krádežami. Tieto súpisy dokumentovali, že Rómovia v tom čase žili v 1 709 mestách a obciach Slovenska (Nečas, C., 1998).

Výsledkom výrazných vnútorných diferenciačných procesov, ktoré počas 1. ČSR prebiehali v rómskej komunite bol fakt, že vznikla úzka vrstva sociálne lepšie situovaných rómskych obchodníkov a hudobníkov, ktorí sa ľahšie integrovali do vtedajšej mestskej spoločnosti, dokonca sa zapájali do kultúrneho diania a spolkových aktivít vo svojom meste. Aj za pomoci týchto Rómov z vyšších kruhov sa podarilo otvoriť rómske triedy a školy v Košiciach, Giraltovciach, Dobšinej, Medzilaborciach, Levoči, Smižanoch a v osade Podskalka na okraji Humenného. Vďaka podpore školských úradov mali tieto školy špeciálne upravený výchovný systém zohľadňujúci potreby a schopnosti rómskych detí, pričom išlo napríklad o skrátenie vyučovacích hodín, výučbu nových predmetov ako hra na hudobný nástroj, modelovanie a ručné práce. Ku koloritu miest a mestečiek v období 1. ČSR bezpochyby patrili rómski hudobníci a hudobné kapely, ktoré pravidelne vystupovali na verejných podujatiach a na schôdzach robotníckych spolkov. Rómski hudobníci v Košiciach sa dokonca pokúsili založiť vlastnú odborovú organizáciu a dôležitosť Košíc pre rómske etnikum dokumentuje to, že v rokoch 1936 až 1939 tu pôsobil „Kultúrny spolok Cigánov na Slovensku“ (Jurová, A., 2004).

Ku koncu tridsiatych rokov dvadsiateho storočia na územie Slovenska emigrovala časť Rómov utekajúcich z Nemecka, neskôr z Rakúska a napokon po okupácii českých krajín Nemcami, aj časť Rómov z Protektorátu Čechy a Morava (Fonsecová, I., 1995).

V období druhej svetovej vojny bola na Slovensku v porovnaní s okolitými štátmi relatívne špecifická situácia, kedy do obsadenia Slovenska nemeckou armádou v septembri 1944, neboli opatrenia proti Rómom také razantné ako v susedných krajinách. Aj preto sa Slovensko stalo cieľom emigrácie časti Rómov z okolitých krajín. Postavenie Rómov v tomto období u nás upravoval Zákon o štátnom občianstve z 25. septembra 1939, ktorý vo vzťahu k Rómom uplatňoval dvojaký postup. Slovenské občianstvo získali Rómovia, ktorí mali stále bydlisko a vykazovali určitú profesiu, takže sa spôsobom života neodlišovali od majority. Rómovia, ktorí týmto podmienkam nevyhovovali, boli naopak cudzími živlami a nemohli sa stať občanmi slovenského štátu (Zeľová, A., 1994, s. 37). Rómovia bez pracovného pomeru boli u nás zaraďovaní do pracovných táborov určených pre asociálov a museli vykonávať práce v prospech štátu. Týchto pracovných táborov bolo na vtedajšom území Slovenska jedenásť, pričom umiestnené boli aj v mestách Revúca, Ilava, Kremnica, Hanušovce nad Topľou a Dubnica nad Váhom. Do pracovných táborov bolo cez druhú svetovú vojnu zaradených približne 3 tisíc Rómov a tí sa podieľali na výstavbe železničných tratí Prešov – Strážske, Revúca – Tisovec, ale aj na zemných prácach pri regulácii Váhu (Korim, V., 2006) (Fullopová, E., 2007).

Rómovia sa v tomto období taktiež stávali objektom rôznych obmedzení a perzekučných opatrení. Niektoré rómske osady boli presunuté ďalej od centra obce. Kočovné listy vydávané v čase 1. ČSR boli zrušené a kočujúci Rómovia sa museli vrátiť do domovských obcí. V obciach, v ktorých žili najmenej tri rómske rodiny musel byť starostom vymenovaný cigánsky vajda, ktorý mal na starosti spravovanie cigánskej štvrte (Jurová, A., 2002). Rómov v mestách už nebolo toľko vídať, pretože mnohokrát mohli do miest vstupovať iba v určené dni v týždni a len vo vyhradených hodinách, pričom v niektorých mestách mali aj zákaz vstupu do hlavných ulíc (Cangár, J. a kol., s. 53).

Nepomerne horšia situácia bola na južnom a juhovýchodnom Slovensku, kde sa značná časť Rómov, vrátane Rómov z miest ako Košice, Lučenec, Rožňava, Komárno a Nové Zámky, ocitla mimo slovenského územia, keďže toto územie bolo po Viedenskej arbitráži zabraté hortyovským Maďarskom. Maďarské úrady na obsadenom území s Rómami zaobchádzali ako s nežiaducimi, cudzími občanmi a okrem iného začali zriaďovať evidencie nepriateľských živlov, do ktorých boli zaraďovaní aj Rómovia. Na jeseň roku 1944 sa vlády v Maďarsku zmocnili stúpenci radikálnej strany Šípových krížov a z maďarských území začali deportácie Rómov. Rómovia z územia obsadeného Maďarmi boli najskôr odvezení do sústreďovacieho tábora v Komárne, odkiaľ boli neskôr deportovaní do koncentračného tábora v Dachau. Maďarsko vyviezlo do Dachau 31 000 maďarských Rómov, kde bola aj značná časť Rómov z okupovaného juhu Slovenska (Korim, V., 2006, s. 57). Po vypuknutí povstania 29. augusta 1944 vstúpila na územie Slovenska nemecká armáda. Na viacerých miestach došlo k vraždeniu Rómov, ktorých Nemci obviňovali zo sabotážnych akcií a spolupráce s partizánmi. Takéto vraždy boli zaznamenané v mestách Zvolen, Žiar nad Hronom, Dubnica nad Váhom, Tisovec a Krupina (Korim, V., 2006).

Zdroj článku: ŠUVADA, Martin. 2015. Rómovia v slovenských mestách. Bratislava : POMS, 2015. 168 s. ISBN 978-80-8061-828-5

Späť na úvodnú stránku »