História Rómov v slovenských mestách v rokoch 1945 – 1989
Po konci vojny a obnovení Československa dochádza k formálnemu zrovnoprávneniu Rómov, ktoré garantoval Košický vládny program (Korec, P., 2005). Väčšina protirómskych opatrení z predchádzajúceho obdobia bola zrušená, ale napriek tomu sa najmä nariadenie o presune rómskych osád do vzdialenosti dvoch kilometrov od ciest vykonalo ešte v Medzeve, Moldave nad Bodvou a Trebišove.
Možno aj pod vplyvom vyhlášky „O zaraďovaní Rómov do všetkých užitočných prác“ a dekrétu prezidenta republiky číslo 88/1945 Z.z. „O všeobecnej pracovnej povinnosti“, ktorý umožňoval presun pracovných síl, odišlo hneď po vojne veľké množstvo Rómov do českých krajín. Jednalo sa vlastne o prvú vlnu sťahovania slovenských Rómov do Čiech a Moravy, kedy sa Rómovia zo Slovenska sťahovali hlavne do českého pohraničia, ktoré bolo po vysídlení nemeckého obyvateľstva vyľudnené (Hanesová, D., 2006). Rómovia sa sem sťahovali spontánne, živelne a často s celou rodinou alebo celou komunitou.
Dňa 27. septembra 1946 bol predložený Ministerstvu vnútra v Prahe „Návrh opatrení Povereníctva vnútra proti potulným cigánom“, ktorý navrhuje aj pravidelné hlásenie dát a evidenciu Rómov. Tento návrh podnietil sčítanie rómskeho obyvateľstva v roku 1947, v ktorom bolo zistených 101 190 Rómov v ČSR, z ktorých v Čechách a na Morave bolo 16 752 osôb a na Slovensku 84 438 osôb (Jurová, A., 1992). Odhaduje sa, že kvôli holokaustu zostalo po 2. svetovej vojne v Česku z českých a moravských Rómov odhadom len 680 osôb
(Fraser, A., 1998, s. 223). Avšak už spomínaný prvý povojnový súpis ministerstva vnútra z roku 1947 v Čechách a na Morave uvádza 16 752 Rómov, čo dokazuje, že vplyvom migrácie slovenských Rómov vzrástol počet Rómov v českých krajinách za dva roky o 16 tisíc osôb. No nie všetci sa tu usadili natrvalo, mnohí tu len dochádzali za prácou a periodicky sa vracali na Slovensko. Rómovia síce boli žiaduci ako pracovné sily na práce v rámci stavebnej obnovy, aj ako náhradné pracovné sily na vznikajúce štátne majetky, no neboli príliš žiaduci na trvalé usadenie (Jurová, A., 2004). V Čechách a na Morave totiž rástli negatívne skúsenosti s trestnou činnosťou slovenských Rómov, a tým sa posilňovala averzia voči tomuto etniku. Nezriedkavé boli zákroky proti celým rómskym skupinám, ktoré boli vo vlakoch a na náklady štátu prevážané späť na Slovensko (Jurová, A., 2004).
Po uchopení moci komunistami sa začala národnostná politika realizovať v duchu marxistických myšlienok a poučiek, ktoré na dlhé desaťročia určili prístup štátu k Rómom. Reálna životná úroveň väčšiny Rómov bola v rozpore s proklamovaným cieľom výstavby socializmu a rómska otázka sa stávala predmetom vtedajšieho „sociálneho inžinierstva“. Spoločným znakom tohto obdobia bola síce snaha o zlepšenie pomerov Rómov, čo bolo aj finančne značne dotované, avšak bolo evidentné upieranie etnicity a odmietanie akceptovať rómske spoločenstvo ako osobitnú etnickú minoritu v dimenziách politického a právneho statusu národnosti
(Jurová, A., 2004, s. 256).
Paradoxom je, že mnohých slovenských Rómov represívne opatrenia postihli práve po konci vojny, keď bola časť Rómov zaradená do pracovných táborov a pomocných technických práporov. Kolektivizačné opatrenia proti Rómom, ako napríklad likvidácia ich živností, drobného podnikania a zrušenie hudobných licencií postihli najmä Rómov žijúcich v mestách, ktorí mali vyšší spoločenský status. Taktiež kolektivizácia poľnohospodárstva nepočítala s námezdnou prácou rómskeho obyvateľstva. Súkromné hospodárenie bolo zakázané a veľkoroľníci už nemohli používať Rómov ako lacnú pracovnú silu a vyplácať ich v naturáliách. Vláda sa týmto spôsobom pokúšala zamedziť pohybu Rómov, v skutočnosti ich ale pripravila o možnosť získať živobytie (Jurová, A., 2002).
V tomto období boli Rómovia sťahovaní aj do uvoľnených domov po karpatských Nemcoch, ktorí boli odsunutí z nášho územia. Dialo sa to najmä na Spiši, kde predtým žila silná nemecká komunita a bolo tam aj veľa Rómov. Najvýraznejšie sa to prejavilo v meste Levoča, Kežmarok, Spišské Podhradie, Podolínec, ale napríklad aj v Medzeve. V Spišskej Novej Vsi boli Rómovia nasťahovaní do domov v centre, ktoré pred vojnou patrili Židom. Domy po Nemcoch, do ktorých boli Rómovia po vojne nasťahovaní, sa nachádzali často v strede mesta a mali historickú hodnotu. Takýmto spôsobom sa mnoho Rómov z osád dostalo priamo do centier miest. V päťdesiatych rokoch 20. storočia prebiehala druhá vlna migrácie slovenských Rómov do českých krajín, kedy aj v dôsledku organizovaných náborov odchádzali do priemyselných centier severozápadných Čiech ako Teplice, Most, Sokolov, Ústí nad Labem, Chomutov, Cheb, Děčín, ale aj do Kladna, Českého Krumlova, Tachova, Českých Budějovíc a na Ostravsko (Mann, A., 2000).
Vláda 24. marca 1952 vydala smernicu „O úprave pomerov osôb cigánskeho pôvodu“, v rámci ktorej sa začalo s prvými prieskumami v rómskych osadách. Tieto prieskumy poukázali na obrovskú škálu problémov, hlavne sociálneho a zdravotno-hygienického charakteru. Povereníctvo zdravotníctva preto navrhovalo postupne likvidovať rómske osady, predstavujúce otvorený sociálny a hygienický problém a v súvislosti s tým prednostne zabezpečiť výstavbu bytov pre Rómov v obciach, kde sa táto osada nachádzala. Ústredný výbor KSČ zamietol tento návrh, pretože sa už vtedy presadzovala politika, ktorej základom bola povinná urbanizácia rómskeho obyvateľstva a umiestňovanie Rómov do miest, čím sa malo zabezpečiť sociálne a kultúrne vyrovnanie s majoritou (Šebesta, M., 2003). V roku 1956 bol vypracovaný ambiciózny program likvidácie 1 305 rómskych osád, ktoré sa vtedy na našom území nachádzali, pričom začať sa malo s osadami, kde žili Rómovia v najhorších podmienkach (pozri obrázok zemnice v Hôrke pri Poprade).
Zdroj: Horváthová, E., 1964
Pôvodne navrhovaná koncepcia na výstavbu rodinných domov pre Rómov v rámci krátkodobej štátnej akcie sa odmietla, avšak bolo rozhodnuté, že bytová otázka Rómov z osád sa má riešiť individuálnou bytovou výstavbou s podporou štátu, prideľovaním podnikových bytov, osídľovaním českého pohraničia, náborom do baní s pridelením bytu a štátnym príspevkom na bývanie. Prijatie tohto návrhu znamenalo ďalšie hromadné sťahovanie Rómov do miest, pretože podľa tohto návrhu sa Rómovia z osád, ktoré ležali zväčša na vidieku, mali presťahovať do novostavaných sídlisk v mestách. Stavať sa malo začať najmä v okresných mestách alebo čo najbližšie k okresným mestám (Šebesta, M. 2003). Celý návrh mal byť realizovaný v relatívne krátkom čase. S jeho dokončením sa počítalo najneskôr do roku 1978, čo sa však nestalo (Jurová, A., 1992).
Koncom júna 1957 sa na Ústrednom výbore Komunistickej strany Československa konala porada zástupcov rezortov zainteresovaných na riešení rómskej otázky, kde sa konštatovalo, že výsledky všetkých opatrení vo vzťahu k Rómom stroskotávali na ich neustálom pohybe. Preto bol vydaný zákon č. 74/1958 „O trvalom usídlení kočujúcich osôb“, namierený proti kočujúcim Rómom, ktorých mal prinútiť usadiť sa. Jednalo sa takmer výhradne o Rómov olašských. Priamym vzorom pre prijatie zákona sa stal analogický výnos z roku 1956 v ZSSR „O zákaze potulky“. Kvôli tomuto zákonu sa vo februári 1959 vykonal súpis kočujúcich osôb v ČSR. Do tohto súpisu bolo zahrnutých celkovo 46 500 osôb, z toho na Slovensku 27 933 osôb. Miestom usadenia kočujúcich Rómov mala byť zo zákona obec, v ktorej danú osobu zapísali do súpisu, čo regionálne orgány v Čechách využili na zbavenie sa mnohých slovenských Rómov, ktorých poslali zapísať sa do súpisu na Slovensko. Takýmto spôsobom nastal spätný presun niektorých Rómov z českých krajín na Slovensko.
Rómovia zapísaní do súpisu sa potom nemohli bez výslovného povolenia národného výboru sťahovať a ten, kto by zotrval pri kočovnom spôsobe života, mohol byť potrestaný odňatím slobody až na tri roky. Národné výbory v obciach, ktoré sa stali trvalým bydliskom kočujúcich Rómov, mali pre nich zabezpečiť ubytovanie, no kvôli chýbajúcim financiám im často postavili iba provizórne príbytky na okraji obce. Tento zákon ovplyvnil najmä obce severovýchodného Slovenska, kde vznikol trvalý pobyt najväčšiemu počtu kočujúcich rodín, no kvôli celkovej chudobe regiónu im tu národné výbory zväčša nevedeli ponúknuť prácu ani ubytovanie (Jurová, A., 2000).
Po XI. zjazde KSČ bolo vydané uznesenie ÚV KSČ „O práci medzi cigánskym obyvateľstvom“, ktoré znamenalo začiatok otvorenej asimilácie Rómov v ČSR. Politiku asimilácie voči Rómom bližšie rozoberáme v podkapitole „Stratégia asimilácie Rómov“. Po tomto zjazde nastala aj mimoriadna aktivizácia v riešení otázok zamestnanosti. Rómovia boli hromadne zaradení do práce direktívnymi rozpismi pre podniky a za dva roky bolo takto zamestnaných 11 tisíc Rómov. Direktívne riešenie rómskej zamestnanosti znamenalo pre mestá zvýšenie počtu Rómov, pretože tieto tisíce Rómov získavali prácu hlavne vo veľkých fabrikách v mestách. Taktiež bola začatá likvidácia rómskych osád, hlavne v oblastiach turistického ruchu a stovky rómskych rodín, ktoré tu bývali, dostali byty alebo sa im pomocou pôžičiek umožnila individuálna výstavba. Pre Rómov boli taktiež vyhľadávané staršie a opustené domy, ktoré by mohli osídliť (Jurová, A., 2000).
Postupná asimilácia sa mala uskutočniť odstránením nedostatkov v oblasti zamestnanosti Rómov, v oblasti zdravotného stavu, zabezpečením vhodného ubytovania, riešením dochádzky detí do školy, propagačnou a agitačnou činnosťou, zamedzením diskriminácie v bežnom živote a prevýchovným pôsobením na zmenu ich tradičného spôsobu života. Zodpovednosť za to mali národné výbory, ktoré ale neboli schopné zabezpečiť plnenie týchto smerníc. Výsledky tejto direktívnej politiky štátu pri riešení „cigánskeho problému“, predložené v roku 1965, boli natoľko neuspokojivé, že sa vláda rozhodla použiť ešte násilnejšie spôsoby asimilácie. Vytvorila koncepciu rozptylu a odsunu Rómov z miest ich vysokej koncentrácie do oblastí, kde žilo menej Rómov, pretože panoval názor, že kvôli vysokému podielu Rómov na východe Slovenska je tu zložité riešiť tento problém.
V roku 1968 bol podaný návrh na založenie „Zväzu československých Cigánov“ a Ministerstvo vnútra 19. novembra 1968 schválilo a povolilo činnosť Zväzu Cigánov – Rómov ako kultúrno-spoločenskej organizácie s dobrovoľným členstvom, no po niekoľkých rokoch ho stranícke orgány zrušili. Hromadiace sa neúspechy „Koncepcie rozptylu rómskeho obyvateľstva“ viedli k prijatiu „Koncepcie všestrannej spoločenskej a kultúrnej integrácie Rómov“, ktorá sa začala realizovať na základe uznesenia vlády ČSSR č. 231/1972 a uznesenia vlády SSR č. 94/1972, v ktorom sa rómsky problém po prvýkrát sformuloval ako viacgeneračný problém. Táto koncepcia určovala do budúcnosti riešenie rómskeho problému formou akulturácie, skultúrnenia rómskeho obyvateľstva (Šebesta, M., 2003). Ťažisko cieľov tejto koncepcie bolo zamerané hlavne na zaraďovanie všetkých práceschopných rómskych občanov do pracovného procesu, výchovu rómskej mládeže, prevýchovu dospelých, riešenie úrovne bývania a elimináciu zvýšenej kriminality. Táto nová koncepcia vlastne priniesla politiku veľkorysého poskytovania sociálnych výhod rómskemu obyvateľstvu. Tieto príspevky a značné sociálne výhody istým spôsobom diskriminovali ostatné obyvateľstvo.
Rómska populácia veľmi rýchlo rástla, čo demograf Branislav Šprocha (2014, s. 21) dokumentuje na sčítaní z roku 1970, keď píše, že podľa výsledkov sčítania ľudu 1970 tvorili v rómskej populácii deti do 15 rokov takmer 49 %.
Šprocha tiež dodáva, že na území Slovenska takýto vysoký podiel detskej zložky nebol zaznamenaný ani v období rakúsko-uhorského sčítania v roku 1910. Budúce bydlisko zväčšujúcej sa rómskej komunity videl štát najmä v mestách, a práve začiatok 70-tych rokov sa stal výrazným medzníkom pri zvyšovaní počtu Rómov v našich mestách. Sťahovanie vidieckeho rómskeho obyvateľstva z osád do miest a priemyselných aglomerácií začalo byť v tomto období skutočne masívne, ale novým panelovým bytom sa Rómovia z nižšieho prostredia nie vždy vedeli prispôsobiť. Napriek veľkému sťahovaniu Rómov do miest, žila podľa cenzu z roku 1980 na dedinách stále väčšina rómskej populácie, pričom priamo v bytoch žilo 30,8 % Rómov. Avšak 18 % bytov obývaných Rómami bolo postavených práve v desaťročí 1970 – 1980, čiže prílev do miest bol vtedy výrazný. Koncepcia spoločensko-kultúrnej integrácie Rómov a s ňou spojený zvyšujúci sa počet Rómov v mestách sa realizovala až do konca osemdesiatych rokov (Jurová, A., 2002).
Zdroj článku: ŠUVADA, Martin. 2015. Rómovia v slovenských mestách. Bratislava : POMS, 2015. 168 s. ISBN 978-80-8061-828-5