O mnePublikácie

Koncepcia rozptylu Rómov v ČSSR

Pretrvávanie problémov v integrovaní rómskej menšiny viedli už od začiatku 60. rokov k úvahám nad novou vládnou koncepciou. Politickí predstavitelia usúdili, že zmena postavenia a spôsobu života Rómov nie je možná, ak sa nachádzajú v osídlení, kde žije viacero Rómov. Za príčinu neúspechu všetkých predošlých opatrení považovali vysokú koncentráciu Rómov prevažne na východnom Slovensku, preto nasledujúce hlavné metódy asimilácie videli v rozptyle rómskeho obyvateľstva (Šebesta, M., 2003).

Keďže v rámci dovtedy prijatých legislatívnych úprav týkajúcich sa rómskej otázky nebolo možné riešiť tento problém, musela vláda ČSSR prijať uznesenie číslo 502/1965 Z.z. z 13. októbra 1965 o odsune a následnom rozptyle Rómov z území, kde malo toto obyvateľstvo vysokú koncentráciu. Vláda tým chcela zlepšiť neuspokojivé výsledky v riešení rómskej problematiky a pomôcť východnému Slovensku, kde kvôli vysokému podielu Rómov bolo problematické dosiahnuť ich integráciu do spoločnosti. Na základe tohto zákona sa stanovil aj „Vládny výbor pre riešenie otázok občanov cigánskeho pôvodu“, ktorý mal byť hlavný garant pre komplexné riešenie problematiky Rómov (Jurová, A., 2002).

Podľa vládnej koncepcie malo organizovanou migráciou prísť k dislokácii rómskeho obyvateľstva formou rozptylu na vopred určené miesta na území celej republiky. Jednalo sa tu o presun Rómov hlavne z východoslovenských osád smerom na západ štátu, s cieľom rozptýliť ich v čo možno najmenšom počte na čo možno najväčšie územie, aby mohli rýchlejšie prebrať kultúrny model majoritnej spoločnosti (Fraser, A., 1998). Práve táto koncepcia výrazne ovplyvnila slovenské mestá, keďže Rómovia z osád boli sťahovaní výhradne do miest, kde si v pridelenom panelovom byte mali postupne osvojiť život nerómskych rodín (Fulková, E., 1995).

V decembri 1965 schválil vládny výbor „Zásady pre organizovanie rozptylu a odsunu“, podľa ktorých pri presune do českých krajín boli určené tzv. „družobné kraje“, ktoré boli povinné prijať Rómov zo Slovenska. Západoslovenskí Rómovia mali určený Stredočeský a Juhočeský kraj, stredoslovenských Rómov mal prijať Juhomoravský kraj a východoslovenskí Rómovia mali byť sťahovaní do Severomoravského a Východočeského kraja. Pre značný počet vlastných Rómov sa na presune nemali zúčastniť Severočeský a Západočeský kraj. Po rozptyle v žiadnej obci v ČSSR nemal podiel Rómov prekročiť hranicu päť percent (Fraser, A., 1998, s. 280).

Dokument Charty 77 „O postavení cigánov-Rómov v ČSR“ charakterizuje politiku rozptylu a odsunu nasledovne: Československý občan cikánského původu bydlící v určitém okrese byl povinen – a to výhradně vzhledem ke svému rasovému původu – přestěhovat se dle harmonogramu do určeného okresu či kraje a nikam jinam. Pokud byl pro jeho okres stanoven tzv. družobný okres, musel se přestěhovat právě do něho, i když se chtěl přestěhovat jinam, kde třeba měl příbuzné, vyhlídky získat práci nebo podobně. Presun bol prísne organizovaný a každý neplánovaný a úradmi nepovolený pohyb rómskej rodiny či jednotlivca sa považoval za nežiaducu migráciu.

Rómovia z tej istej osady a komunity mali byť rozptýlení do rôznych miest, aby sa znížili vzájomné väzby medzi nimi a došlo k ich rýchlejšiemu začleneniu do „jednotného socialistického národa“. Veľakrát bola do rôznych miest rozdelená aj celá rómska rodina, čím mal byť zabezpečený rozpad tradičnej rómskej hierarchie a systému života v rómskych veľkorodinách (Fraser, A., 1998). V rámci rozptylu sa smeli odsúvať len kvalifikovaní a gramotní Rómovia, ktorí vlastne tvorili vyššiu sociálnu kategóriu v rómskej komunite a ich prispôsobenie sa väčšinovej populácii a mestskému prostrediu malo byť jednoduchšie. Národné výbory na východnom Slovensku však v snahe presunúť čo najviac tam žijúcich Rómov na tieto kritéria príliš nedbali.

Celkovo plán rozptylu počítal do roku 1971 na Slovensku s likvidáciou 611 osád, čo by znamenalo zabezpečiť presun a bývanie pre 52 tisíc Rómov. Do českých krajín malo byť presunutých 2 177 rodín, tj. zhruba 14 tisíc slovenských Rómov. Zároveň malo dôjsť v rámci slovenských krajov a okresov k rozptylu 9 900 rodín, čo bolo vtedy približne 63 tisíc osôb. V nasledujúcich troch rokoch sa teda malo dať do pohybu viac ako 70 tisíc Rómov. Tieto plány sa však v plnom rozsahu nikdy neuskutočnili (Korim, V., 2006).

Na začiatku programu odsunu v roku 1966 sa do českých krajín presťahovalo celkom 263 rómskych rodín, na Slovensku bolo v tomto roku zlikvidovaných 59 osád a 1 715 chatrčí, pričom v rámci Slovenska bolo rozptýlených 1 490 rodín (Šebesta, M., 2003., s. 21). Presun Rómov zo Slovenska komplikovali snahy niektorých českých okresov vracať rómske rodiny späť, čo sa prejavilo v roku 1967, kedy sa zo Slovenska presťahovalo do Čiech 3 178 osôb, ale už po krátkej dobe sa z nich 1 043 vrátilo späť na Slovensko (Jurová, A., 1992). V tomto roku bolo na Slovensku zlikvidovaných 1 615 chatrčí, 1 415 nehygienických bytov a rómskym rodinám bolo pridelených 1 002 nových bytov (Jurová, A., 2002, s. 30).

V mestách, kde boli Rómovia presťahovaní, im štátna bytová výstavba prednostne poskytla byty a zároveň získali výhodné pôžičky alebo rôzne nadštandardné štátne príspevky. Ostatné obyvateľstvo čakalo na pridelenie bytu v poradovníkoch často aj celé roky, a preto uprednostňovanie rómskych obyvateľov posilňovalo negatívne stereotypy voči Rómom (Jurová, A., 2002).

Po presídlení Rómov mali národné výbory za úlohu rôznymi programami prevychovať a skultúrniť novoprichádzajúcich Rómov. Zámerom bolo, aby u Rómov došlo k prispôsobeniu sa hodnotám a normám väčšinovej spoločnosti, pričom národné výbory mali na Rómov pôsobiť výchovnými prostriedkami, aby sa stali riadnymi pracujúcimi občanmi (Fraser, A., 1998, s. 277). Plánovaná prevýchova Rómov a následné splynutie s majoritou sa ale dosiahlo málokde, keďže národné výbory mnoho ráz neprijali opatrenia na ich skultúrnenie a aj medzi majoritou prevažovalo odmietanie a averzia voči novoprichádzajúcim Rómom.

Prioritou koncepcie rozptylu a odsunu bola likvidácia rómskych chatrčí a osád, spojená so sťahovaním rómskeho obyvateľstva do miest, kde sa im naskytla možnosť práce v priemysle a stavebníctve. Takýmto spôsobom sa mali civilizačne a kultúrne zanedbaní obyvatelia rómskych osád premeniť na typické európske mestské obyvateľstvo a zároveň sa mal vyriešiť problém s nedostatkom nekvalifikovaných robotníkov v niektorých oblastiach štátu. Počas trvania koncepcie rozptylu a odsunu (1966 – 1971) sa podarilo zlikvidovať 4 750 chatrčí, z ktorých väčšinou do miest bolo presťahovaných 23 700 Rómov a 6 000 Rómov bolo zaradených do trvalého zamestnania (Šebesta, M., 2003., s. 23).

Od začiatku celý plán organizovaného rozptylu Rómov komplikoval nedostatok finančných prostriedkov, byrokracia, ale aj neskrývaný odpor niektorých miestnych úradov prijať nových Rómov (Fraser, A., 1998). Vysokú koncentráciu Rómov na východnom Slovensku, ktorá determinovala vývoj celého tohto regiónu, sa až tak výrazne znížiť nepodarilo a aj riadené sťahovanie Rómov z osád do miest iba skomplikovalo medzietnické vzťahy medzi majoritou a Rómami (Fulková, E., 1995).

Napriek tomu, že socialistický režim vynaložil v 60. rokoch 20. storočia v rámci svojej politiky voči Rómom dovtedy najväčšie materiálne prostriedky, požadované pozdvihnutie rómskeho etnika na úroveň ostatnej spoločnosti sa nedosiahlo. Počas trvania programu rozptylu sa síce zlikvidovali tisíce chatrčí, ale často na ich mieste po čase začali opäť vznikať ďalšie. Uznesenie č. 384/1968 o zrušení „Vládneho výboru pre otázky cigánskeho obyvateľstva“ predznamenalo krach celej koncepcie rozptylu Rómov, ktorá v žiadnom prípade nepriniesla želané výsledky.

Zdroj článku: ŠUVADA, Martin. 2015. Rómovia v slovenských mestách. Bratislava : POMS, 2015. 168 s. ISBN 978-80-8061-828-5

Späť na úvodnú stránku »